Rozhovor s profesorem Jozefem Leikertem, znalcem událostí 17. listopadu 1939

08.11.2012 08:30

Skutečná lidská svoboda je v postoji, který může člověk zaujmout

„Dejiny sú ako špirála, ktorá sa poprekrúca a pri pohybe sa často jej záhyby vrátia, zopakujú.“

Letošního XXVII. setkání Klubu autorů literatury faktu se rovněž zúčastnil Jozef Leikert, jenž je české odborné veřejnosti a milovníkům literatury faktu znám zejména jako vynikající znalec událostí 17. listopadu 1939. Z jeho tvůrčí dílny například pochází v češtině napsané publikace Ráno přišla noc, A den se vrátil a Černý pátek sedmnáctého listopadu. V souvislosti s tímto tragickým výročím naší redakci poskytl rozhovor.

 

 Pane profesore, známe se už několik desítek let, a vím, že už v dobách našich novinářských začátků ses věnoval historii. Poprvé se tě však ptám, proč ses zaměřil zejména na 17. listopad roku 1939?

Úprimne priznávam, že k tejto téme, ktorá mi na niekoľko rokov značne ovplyvnila život, som sa dostal náhodou. Po ukončení štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave som začínal v denníku Smena, vtedy – začiatkom deväťdesiatych rokov – najznámejšom a najpopulárnejšom periodiku na Slovensku. V redakcii som chvalabohu zažil ešte obdobie poctivej žurnalistiky a z novinárskych žánrov som si najviac obľúbil reportáž, riport, poznámku a rozhovor, pri ktorých som mohol byť priamym aktérom udalostí, príbehov, osudov ľudí. Keď som v novembri dostal za úlohu napísať článok

o histórii 17. novembra 1939, nechcelo sa mi iba opísať články z predchádzajúcich rokov, ako to robili niektorí novinári, keď sa im nechcelo zháňať niečo nové. Rozhodol som sa, že vyhľadám priamych účastníkov týchto udalostí a vybral som sa za bývalými českými študentmi, ktorým nacisti v roku 1939 zavreli vysoké školy a odvliekli ich do koncentračného tábora Sachsenhausen. To som ani netušil, že ma téma 17. novembra tak pohltí, ale stalo sa. Od jedného bývalého študenta som išiel k druhému, tretiemu a postupne som začal skladať dovtedy neznámu históriu utrpenia študentov počas druhej svetovej vojny. Naša generácia o týchto udalostiach veľa nevedela a nedokázala si predstaviť hrôzu a utrpenie, ktoré museli počas vojny študenti prežiť. Aj ja som bol zvedavý, kto bol vlastne Jan Opletal, ktorého na manifestácii 28. októbra 1939 Nemci postrelili a o niekoľko dní zomrel. Na Morave, odkiaľ pochádzal, som navštívil jeho neter a ďalšiu rodinu, rozprával som sa ľuďmi, ktorí ho dobre poznali. Už vtedy ma začala téma zaujímať viac, ako bolo treba na novinový článok. Môj záujem priamych účastníkov udalostí potešil, veď dovtedy celých päťdesiat rokov málokto za nimi prišiel. Zrazu som vedel, že sa mi otvára neprebádaná téma, ktorá sa netýka len českých dejín, ako sa na prvý pohľad zdá. Zahŕňa aj dejiny Slovákov, dejiny Európy a sčasti aj sveta. Bol som síce novinárom, ale mojim najväčším záujmom bola história, ktorej som sa chcel venovať. Akosi prirodzene som začal inklinovať k literatúre faktu, ktorá ma spomedzi ostatných literárnych žánrov najbližšie k životu, môže ho spodobiť hneď a teraz, podobne ako reportáž. Preto viacerí dobrí spisovatelia literatúry faktu vzišli z radov novinárov a odlišujú sa od spisovateľov z radov historikov. Historik má síce dobrý základ, vedomosti a skúsenosti s prácou v archíve, ale chýbajú mu túlavé novinárske topánky. Téma 17. novembra 1939 mi veľa dala, spoznal som mnoho osudov, veľa múdrych, statočných ľudí, od ktorých som sa veľa naučil a verím, že aj ja som im čosi dal. Nie nadarmo som na záložku knihy A deň sa vrátil s čistým svedomím napísal: „Pri písaní knihy som listoval v spomienkach ľudí a našiel som v nich viac pravdy ako v archívoch.“

 Bývalí sachsenhausenští vězni, studenti  17. listopadu 1939 vysoce oceňují, co jsi pro zachování historického odkazu tohoto data udělal. Velice si váží tvé práce nejen čeští vysokoškoláci věznění v koncentračním táboře Sachsenhausen, ale také ti, kteří v emigraci obnovili studentskou organizaci, založili tradici Mezinárodního studentského dne 17. listopadu, a jako vojáci Československé zahraniční armády se v květnu vrátili do vlasti. Vzpomínám, že Miloslav Moulis, novinář a spisovatel konstatoval, že musel přijít Slovák, aby se začal zabývat listopadovými událostmi onoho roku a tomu, co po nich následovalo.

Všetky ocenenia za knihy, ktoré som napísal, si nesmierne vážim, lebo som ich písal poctivo a s veľkým zanietením. Aj za knihy o 17. novembri 1939, ktorých vyšlo niekoľko na Slovensku i v Čechách, som dostal viacero literárnych cien, z nich je pre mňa vzácna napríklad Cena E. E. Kischa či Cena V. Zamarovského. Viac-menej som vyrastal na českých knihách z oblasti literatúry faktu a Miroslav Ivanov, zakladateľ novodobej českej literatúry faktu, bol mojím najobľúbenejším autorom. Osobne som sa s ním stretol, keď som mal vydané prvé dve knihy literatúry faktu. Potešilo ma aj povzbudilo, že ich vysoko hodnotil. O knihe A deň sa vrátil doslova povedal, že je to výborná kniha, nielen podivuhodnou históriou vzniku, ale i témou a predovšetkým literárnym spracovaním. Okrem cien, ktoré zaiste potešia každého spisovateľa, si však nadovšetko vážim pochvalné slová bývalých českých študentov, neskôr sachsenhausenských väzňov, lebo ich vďačnosť bola nefalšovaná, úprimná. Vďaka nim som pochopil, že skutočná ľudská sloboda je v postoji, ktorý môže človek zaujať – vždy, aj v tej najzložitejšej situácii, aj v tých najťažších podmienkach. Za toto poznanie, ktoré mi v živote veľmi pomáha, som bývalým študentom zasa ja vďačný. Spolu s „hrdinami“ mojich kníh som presvedčený, že bolo správne odkryť krutú pravdu o zverstvách druhej svetovej vojny, ktorá musí byť mementom. Výkričníkom aj dnešnej doby, aby sa niečo podobné nikdy viac neopakovalo. Lebo už stará pravda hovorí, že múdry človek chyby neopakuje, ale sa z nich učí. Na druhej strane historici dobre vedia, že dejiny sú ako špirála, ktorá sa poprekrúca a pri pohybe sa často jej záhyby vrátia, zopakujú. Preto sme povinní hľadať pravdu a objasňovať všetky okolnosti, aj také, v ktorých človek zlyhal či nekonal morálne, čestne, eticky, spravodlivo. To, že som sa ako Slovák zaujímal o české dejiny, nebolo nič výnimočné. Žili sme predsa v spoločnom štáte a pre našu generáciu bolo celkom prirodzené poznať históriu spoločnej krajiny, čítať české knihy, pozerať české filmy, poznať českých umelcov. Naša spoločná história sa predsa písala od roku 1918, a história európska, slovanská, tá sa odčleniť hranicami nedala ani v minulosti a nedá sa oddeliť ani dnes.

 Když ses pouštěl do práce nad zmíněnou knihou, která vyšla v roce 2000 díky podpoře Agentury Carolina, bylo ti jen o pár let víc, než tehdejším studentům, jak jsi vnímal vyprávění očitých svědků, přímých účastníků oněch dramatických událostí?

Prvá kniha o udalostiach 17. novembra 1939 vyšla k 50. výročiu týchto udalostí v slovenskom vydavateľstve Smena a v českom vydavateľstve Mladá fronta. To, že som bol iba o niečo starší ako študenti v čase, keď ich odvliekli do koncentračného tábora, malo výhody. Vedel som lepšie pochopiť ich zmýšľanie a stotožniť sa s ich konaním. Rozumel som im ľudsky, napríklad ako je im smutno za rodičmi, priateľmi, prvými láskami, ako veľmi chcú doštudovať, niečo v živote dokázať, mať vlastné rodiny, deti. Z rozprávania pamätníkov o koncentračnom tábore ma mrazilo, niekedy som mal pocit, akoby som bol väznený s nimi. Keď som sa vcítil do ich situácie, uvedomil som si priam fyzické šťastie, čo je to spať v teplej posteli, nežiť v strachu o holý život. Spočiatku som sa sám seba pýtal, či môže človek, ktorý nezažil hrôzy koncentračného tábora, dôveryhodne opísať to, čo sa odohrávalo za jeho múrmi. Či sa dokáže vžiť a vcítiť do toho, čo museli prežiť milióny ľudí, ktorí vedeli alebo aspoň tušili, že sa nevrátia? Či pochopí ich psychiku, mentalitu a napokon aj ich konanie? Či je natoľko silný, aby zvládol túto problematiku bez sentimentu a pátosu? Podľa viacerých odborníkov – historikov, spisovateľov, ale aj mnohých bežných čitateľov, ale najmä podľa vyjadrenia priamych účastníkov udalostí 17. novembra 1939 sa mi to podarilo. Niektorí dokonca tvrdili, že je to jedna z najlepších kníh, ktoré vyšli o okupácii a zahraničnom odboji. Myslím si, že kladné ohlasy na moje knihy boli preto, že som sa nespoliehal len na archívne materiály, ale spracoval svedectvá pamätníkov Akcie 17. november 1939. Našiel som desiatky žijúcich pamätníkov, ale stalo sa mi aj to, že namiesto na stretnutie som prišiel na pohreb. Vtedy som si uvedomil, že s dotyčnými odchádza všetko: zážitky, spomienky i sklamania. Na druhej strane som mal radosť, keď moje úsilie ocenili bývalí študenti napríklad slovami, že sa vďaka mojej knihe znovu vrátili do čias svojej mladosti, krásnych a čistých medziľudských vzťahov, ktoré začali práve v koncentračnom tábore poznávať a oceňovať. Vďaka mojej knihe vraj do tejto školy znovu vstúpili a všetko ešte raz prežili a vnútorne sa obrodili. Takéto slová sú pre historika a spisovateľa viac ako akékoľvek vyznamenania...

 Změnilo se v tomto směru na tvém přístupu k nim něco? Přijímáš ona fakta s přibývajícími léty jinak? I z pohledu vysokoškolského pedagoga.

Ako som už spomínal, tému 17. novembra 1939 som spracoval vo viacerých knihách. Po napísaní prvej knihy som sa tak vnútorne spojil s bývalými študentmi, že som cítil ako povinnosť dopovedať celú ich odyseu. Mám radosť a pocit zadosťučinenia, že sa mi to podarilo. Na faktoch sa rokmi nič nemení, ale výskumom novodobých európskych dejín sa zaiste ešte niečo objasní, nájdu sa nové súvislosti. Historik však nemôže byť individualista, musí si byť vedomí toho, že svojim výskumom iba prispieva do veľkého kolektívu skladajúceho mozaiku dejín... Z pohľadu vysokoškolského pedagóga sa často zamýšľam nad mentalitou mladých ľudí, tých spred sedemdesiatich rokov a dnešných. Nachádzam medzi nimi viaceré paralely, veľa spoločných vlastností, ale aj rozdiely, ktoré priniesla moderná doba. Tá, žiaľ, najväčšmi naštrbila medziľudské vzťahy, čo je zlé. Veď aj mnohí študenti v koncentračnom tábore prežili iba vďaka pomoci priateľom. Silní boli tým, že boli jednotní. Človek by nemal nikdy zostať sám, ale ani on nesmie byť ľahostajný k iným, najmä k tým, ktorí potrebujú jeho pomoc.

 Symbolem listopadu 1939 se stal vysokoškolský student Jan Opletal. Je velice sympatické, že se v knize věnuješ i první oběti protiokupační pražské manifestace, mladému dělníku Václavu Sedláčkovi. Neprávem se na něj zapomínalo. Na následky německé střelby zahynul 28. října 1939, zatímco Jan Opletal, postřelený téhož dne zemřel až za několik dnů. Smuteční rozloučení na Albertově se stalo počátkem nových protestů proti okupaci.

Skutočne, na známej pražskej demonštrácii 28. októbra 1939 delilo týchto dvoch mladých ľudí od seba iba pár krokov. Keď dozneli výstrely, jeden z nich zomrel na mieste, druhý o niekoľko dní neskôr. Obaja patria k prvým obetiam fašizmu v Čechách. Napriek rovnakému osudu meno Jána Opletala pozná skoro každý, ale na meno Václava Sedláčka sa akosi zabudlo. Prečo je to tak, usiloval som sa zistiť v archívnych materiáloch, ale našiel som v nich o mladom pekárovi iba stručnú zmienku. Nedalo mi to a začal som pátrať, ale mlčali historici i archívy... Po dlhom hľadaní sa mi podarilo zistiť podrobnosti nielen o Václavovi Sedláčkovi, ale aj o jeho rodine a okolnostiach jeho násilnej smrti, ktoré som podrobne opísal vo svojej knihe. Pri písaní som vychádzal z informácií, ktoré som získal od vrchného inšpektora Miloslava Nečáska, ktorý mi povedal o Sedláčkovi najviac. Na požiadanie Vojenského historického ústavu totiž v osemdesiatych rokoch skúmal okolnosti jeho smrti, ktorá bola aj po rokoch neodhaleným tajomstvom. Nemci nič nenechali na náhodu, aj pitvu zastreleného robil rakúsky nacista profesor MUDr. Günter Weyrich, postrach Ústavu súdneho lekárstva v Prahe, ktorý roku 1939 už nepatril Univerzite Karlovej, ale nemeckej univerzite. Sedláček zomrel pravdepodobne okolo osemnástej hodiny počas demonštrácie na Karlovom námestí po záťahu nemeckej a českej polície. Strelili ho priamo do srdca, ale kto bol jeho vrah, to nikto nezistil. Na úmrtnom liste stáli strohé slová: „Mŕtvola Václava Sedláčka, narodeného 22. apríla 1917 v Bolkove, týmto sa vydáva na pochovanie...“ Text je doplnený dátumom 31. 10. 1939 a veľkou okrúhlou pečiatkou s čiernym orlom držiacim v pazúroch hákový kríž. Do knihy sa mi podarilo získať aj cenné fotografie Václava Sedláčka, ktoré majú dnes veľkú hodnotu... Prečo sa teda o Václavovi Sedláčkovi vie tak málo? Ako som už spomínal, Nemci dôkladne zakryli stopy, veď sám vrchný štátny nadvládny nemeckého súdu oznámil, že vyšetrovanie zastavil, lebo chýbajú dôkazy o trestnej činnosti, ktorá by mohla byť príčinou smrti... Údajne išlo o činnosť v medziach práva, teda v medziach zákona.   

 17. listopad byl v československém kalendáři státním svátkem – Mezinárodním dnem studentstva. Zákonem č. 167 ze dne 9. 5. 1990 byl však v ČSFR přejmenován na Den boje studentů za svobodu a demokracii. O devět let později sedmičlenná skupina poslanců Poslanecké sněmovny Parlamentu ČR, vedená poslancem Vlastimilem Tlustým předložila sněmovně den před 60. výročím (!) památného 17. listopadu 1939 iniciativní návrh nového znění zákona č. 93/1951 Sb., o státních svátcích, uvedla 17. listopad nově mezi státní svátky, avšak coby Den boje za svobodu a demokracii. Studenti z něj vypadli. Jak na tento krok nahlížíš, vždyť poslanci tím de facto přispěli k tomu, že z povědomí veřejnosti, zejména mladé, se vytrácejí znalosti o 17. listopadu 1939 a tím i jeho význam.

17. november je zapísaný v novodobej histórii aj ako Medzinárodný deň študentstva. Svedčia o tom fakty, na ktorých ťažko niečo zmeniť. Je to deň spomienky na tragické udalosti, ku ktorým došlo od 28. októbra do 17. novembra 1939 vo vtedajšom Protektoráte Čechy a Morava. Ústredný zväz československého študentstva vyvíjal po roku 1939 v zahraničí s pomocou našej exilovej vlády činnosť, ktorá vyvrcholila londýnskym zhromaždením Medzinárodnej študentskej rady roku 1941, ktorá prijala tzv. Vyhlásenie spojeneckých študentov k 17. novembru 1939 a vyhlásila 17. november za Medzinárodný deň študentstva. Podľa mňa to malo tak zostať už aj preto, že Medzinárodný deň študentstva je jediným dňom medzinárodného významu, ktorý má český pôvod. O týchto udalostiach som takisto podrobne písal vo svojich knihách.

 Není to zarážející, že 17. listopad 1939, jako jediný mezinárodní svátek mající původ v našich zemích byl právě zde přejmenován?

Nielen zarážajúce, ale aj smutné. Nechcem byť k nikomu nespravodlivý, ale dokazuje to neznalosť historických faktov a dejinných súvislostí...

Na Slovensku se připomíná?

Na Slovensku je takisto 17. november Deň boja za slobodu a demokraciu, ale aj u nás málokto vie o pôvode tohto sviatku. Iba sem-tam si niekto spomenie na históriu sviatku. Priznám sa, že mi je z toho smutno. O Medzinárodnom dni študentstva sme ani v bývalom režime veľa nevedeli, lebo strana a vláda to veľmi nechceli najmä preto, že ho založili študenti, ktorí neskôr z Československa emigrovali. A dnes? Hoci máme slobodu a pokojne môžeme hovoriť a písať o tých, ktorí stáli pri zrode Medzinárodného dňa študentstva, nemáme zase záujem. Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, ale ani súčasní vysokoškoláci, ktorí sa narodili po roku 1989, nevedia o Medzinárodnom dni študentstva skoro nič. Nikto im tento sviatok nepripomína a sami sa o udalosti s tým súvisiace nezaujímajú. Žiaľ, vedia veľmi málo aj o iných významných historických udalostiach. A to je vážna vec...

 Jeden ze studentů udalostí 17. listopad 1939, Ing. Josef Jíra, už v únoru 2001 poslal ústavním činitelům – prezidentovi ČR, předsedům vlády, Poslanecké sněmovny a Senátu PČR – dopis s návrhem uzákonit 17. listopad jako významný den – Mezinárodní den studentstva. Zatím bez odezvy. Mimochodem, nevím o tom, že by nějaký kompetentní mezinárodní studentský orgán tento svátek zrušil.

Máš pravdu, nikto nič nezrušil, napokon nie je dôvod niečo rušiť. Na druhej strane je otázne, ako môžeme chcieť, aby tento sviatok uznávali vo svete, keď ho neuznávame a dôstojne si ho nepripomíname v Čechách a na Slovensku? Vôbec ho nemáme v úcte, a to nielen tí, ktorí rozhodujú o zákonoch. Žiaľ, ľudia strácajú vlastenecký cit a hrdosť na predkov, ktorí sa zúčastnili na zlomových udalostiach, akoby si už neuvedomovali, koľkými životmi a ako draho je vykúpená sloboda. Azda sa nikto neurazí, keď poviem, že dnešný svet je v mnohom pomýlený... Teší ma, že na rozdiel od Českej republiky a Slovenskej republiky si Medzinárodný deň študentstva v niektorých krajinách pripomínajú, aj keď z roka na rok menej. 

 Historik PhDr. Zdeněk Pousta, který knihu Černý pátek sedmnáctého listopadu připravil k vydání, sleduje stejný cíl. Zjistil však, že k „vymazání“ Mezinárodní dne studentstva z kalendáře vedla poslance neznalost dějin. Měli svátek za komunistický výtvor. Dr. Pousta proto ve Sněmovně rozdával poslaneckým klubům tvou knihu, aby z ní načerpali potřebné vědomosti. Ani to k obnově tohoto svátku nepřispělo. V těchto dnech se s výzvou k našim zákonodárcům vrátit tento svátek obrací předseda ČSBS Jaroslav Vodička. Jak tento krok hodnotíš?

Tento krok chválim a bol by som rád, keby sa podarilo obnoviť pôvodný sviatok. Stačí záujem a dobrá vôľa. Predsa len verím na múdrosť a inteligenciu tých, ktorí majú rozhodujúcu moc. Nakoniec moc dostali vo voľbách od občanov a ak majú pochybnosti, mali by sa poradiť s kompetentnými a najmä s tými, ktorým záleží na veciach národných. 

 Zarážející je, že zákonodárci zjevně vůbec netušili, že 17. listopad coby Mezinárodní den studenta byla vyhlášen 17. 11. 1941 v Londýně v Caxton Hall na manifestačním shromáždění delegátů studentů 26 národů světa. Chtěli tím vyjádřit „hlubokou úctu popraveným a uvězněným československým studentům, kteří první v Evropě dali podnět k masovému odporu proti nacistickým okupantům na podzim roku 1939“, jak se píše v Prohlášení spojeneckých studentů k 17. listopadu 1939. Chybí nám snad pořád v tomto ohledu osvěta, což následně vede ke „kopancům“, jakého se poslanci dopustili?

Môžem povedať iba toľko, že neznalosť elementárnych faktov z histórie vlastného národa ma udivuje. U poslancov, najvyšších predstaviteľov národa, je to priam neospravedlniteľné. Čas na reparát tu je...

 Dokáže vůbec společnost, zapomínající na dějinná fakta hodnotit přítomnost? Ne náhodou sis za motto své práce zvolil slova Thomase Jeffersona: „Historie tím, že podává zprávu o minulosti, umožňuje nám posoudit přítomnost.“

Mám vážne pochybnosti, či človek, ktorý nepozná históriu vlastnej krajiny, vôbec má právo rozhodovať o jej budúcnosti. A tým som povedal všetko...

                                                                     Jana Časnochová-Vrzalová

                                                          Foto Archiv profesora J. Leikerta

 

Prof. PhDr. Jozef  Leikert, PhD., Litt.D. (nar. 22. října 1955). Vystudoval Filozofickou fakultu Univerzity Komenského v Bratislavě. Dvě funkční období byl předsedou největšího spisovatelského seskupení na Slovensku – Asociace organizací spisovatelů Slovenska. V současnosti je předsedou Klubu spisovatelů literatury faktu na Slovensku a předsedou Kulturologické společnosti. Pracoval v několika redakcích, mimo jiné byl šéfredaktorem Gama magazínu – v té době rozsahově největším časopise v Československu. Je vědeckým pracovníkem Historického ústavu Slovenské akademie věd, odkud odešel pracovat do Kanceláře prezidenta Slovenské republiky, kde byl ředitelem tiskového odboru a zároveň mluvčím prezidenta republiky, později byl jeho osobním poradcem.V současné době působí jako univerzitní profesor kulturologie na Filozofické fakultě Univerzity Konstantína Filozofa v Nitře a nadále pracuje v Historickém ústavu Slovenské akademie věd v Bratislavě. Píše poezii a literaturu faktu.

Vydal básnické zbírky: Potichu (1995), Odstrihnuté zvony (1997), Pokosená hlina (1999), Šepot krokov (2000), Pominuteľnosť (2005) a Dotyky duše (2006). Knižní výbory z jeho poezie vyšly rovněž v cizině (USA, Švédsko, Rakúsko, Rusko, Poľsko, Ukrajina, Maďarsko, Bulharsko, Česká republika.). Z literatury faktu lze jmenovat knihy Ráno prišla noc (1989), A deň sa vrátil (1994), Testament svedomia (1996), Návraty odchodov (1997), Ďaleko a predsa blízko (2009), Taký bol Ladislav Mňačko (2008), Osobnosti Slovenska I., II. diel (2010). Získal mnoho literárních cen doma i v zahraničí. Žije a tvoří v Bratislavě.